Koketovanie s progresívcami ho stálo miesto, so svojimi Umiernenými istý čas spolupracoval s Tomášom Druckerom (45), aby napokon skončil na kandidátke SaS. Tvrdí, že aj proti najväčšej presile sa oplatí vždy vytrvalo bojovať. O politickej minulosti, ale aj o aktuálnych politických výzvach prezradil viac poslanec Alojz Hlina (53) v relácii Včas.
Boli ste na viacerých kandidátkach a nedopadlo to vždy dobre?
- Tak odľahčene poviem, že sa kajám... A čo mám s tým robiť? Nikomu som nič zlé neurobil, nič som nikomu neukradol, mám ten istý telefón, stále som ten istý Alojz Hlina a mám tú istú ženu, snažím sa a pracujem. Áno, a politicky to nevychádza, ale viete, doba je dynamická. Bodaj by to bol najväčší prehrešok politika, že pôsobil v rôznych stranách. Ja sa však nemením, som umiernený konzervatívec, vždy som ním bol a som pravičiar a tak už aj umriem.
Boli ste veľký parlamentný búrlivák, búchali ste v parlamente topánkou po vzore istého sovietskeho politika. Už ste pokojnejší?
- Už som starší, bol som už aj na operácii kolena a z tej postele zoskočí človek už pomalšie. Viete, všetky veci sa stali v nejakom čase a v nejakom kontexte. A iste, niektoré by som si na nástenku už nedal. Jasné, robím chyby. Viete čo, chyba je v tom, že som úprimný. To je v politike niekedy aj chyba.
Ak by ste mali porovnať svoje opozičné pôsobenie za posledných viac ako 10 rokov s tým aktuálnym, v čom je rozdiel?
- Vtedy, v roku 2012, ich bolo 83 (počet poslancov Smeru v parlamente, pozn. red.), to bola skala. Spomeniem povestné Paškove slová „vyhraj voľby, môžeš všetko“ a oni to reálne aj robili, ale bol tam jeden otravný Hlina. Dovolím si tvrdiť, že sa mi intenzívnou prácou podarilo niečo zmeniť.
Napriek tomu, že boli 83. Netreba to vzdávať, aj zo skaly sa dá odlúpiť, aj špáradlom, len musíte vytrvalo a cielene ťukať. Teraz je Fico rádovo slabší. Naša šanca je v tom, že sa to dá rozbiť. Ide to ľahšie, keď ľudia vidia alternatívu. To je kľúčová vec pre opozíciu. Z toho, čo má vládu nahradiť, nesmie ísť strach.
Včera bol veľký protest poľnohospodárov a potravinárov. Vy ste sa pridali k inej skupine protestujúcich - mladým farmárom. O čom sú podľa vás aktuálne protesty?
- V tejto komunite funguje silný strach. Je tam veľká naviazanosť na „kedy čo od koho dostanú“ a nechcú robiť problémy, tak sú radšej ticho. Problémov sa však nakopilo toľko, že sa nedá ticho sedieť. Stojíme pred kardinálnou otázkou slovenského poľnohospodárstva. Aké ho vlastne chceme?
Chceme poľnohospodárstvo, kde bude desať veľkých megafariem, ktoré budú vlastniť tri skupiny? Alebo chceme diverzifikované poľnohospodárstvo, kde máme veľkých a silných, ale bude tu aj skupina tých, čo si ráno dajú montérky a idú ku krave ráno o piatej? Trh hovorí o tom, že silní požierajú malých, ale potom nepotrebujeme štát.
Mali by sme teda mať viac malých farmárov?
- Nemôže absolútne vo všetkom rozhodnúť trh. Úlohou zdravej spoločnosti je nedovoliť vytvoriť monopol. Nie preto, že niekomu závidí, že veľa zarába, ale preto, že to v konečnom dôsledku ničí ekonomiku. Keď si na tú otázku odpovieme tak, že chceme takých aj takých, musíme sa o to postarať.
Musia byť aj tí malí. Vtedy je to pestré, diverzifikované, udržateľné. Vtedy to môže fungovať. Malí dokážu prežiť. Áno, veľkí chcú požierať malých. Štát by mal však vytvárať mechanizmy, aby sa to nedialo. My máme také špecifikum, že u nás štát pomáha tomu, aby veľkí požierali malých. To je absurdné a zvrátené.
