Súčasťou vtedajšieho úspešného tímu bol aj obranca Peter Podhradský, ktorý si v televíznom štúdiu TABLET.TV na juniorský šampionát v Kanade zaspomínal. Porozprával však aj o zisku striebra na seniorských MS 2000 v Petrohrade, kde taktiež nechýbal, či o KHL, v ktorej obliekal dresy šiestich klubov.
Dátum 5. január 1999 je v kronike slovenského hokeja zapísaný veľkými písmenami. V tento deň sa totiž dočkal historicky prvého cenného kovu – bronzu, o ktorý sa postarala juniorská reprezentácia na MS do 20 rokov v Kanade pod vedením trénera Jána Filca. "Už keď sme sa pozreli na súperov v základnej skupine, ktorými boli Česko, Kanada, Fínsko a USA, tak našou jasnou prioritou bola záchrana. No po výhre nad Čechmi a bezgólovej remíze s domácou Kanadou sa každým ďalším víťazstvom začala nálada v tíme zlepšovať a napokon sme tú megaťažkú skupinu vyhrali. Nasledovalo semifinále proti Rusku, v ktorom sme nezachytili začiatok a už v úvode druhej tretiny to bolo 0:3. A hoci sme to ešte dotiahli na rozdiel jedného gólu, čas na vyrovnanie už neostal," vrátil sa Podhradský myšlienkami 20 rokov dozadu. Slováci napokon po víťazstve nad Švédskom 5:4 získali na turnaji bronz.
Dnes 39-ročný Podhradský nezabudol vyzdvihnúť osobnosť trénera Filca, ktorý ho viedol už ako mladšieho dorastenca vo vtedajšej BEZ-ke. „Bol predovšetkým veľký psychológ. Ukázalo sa to najmä v spomínanom remízovom zápase s Kanadou, pred ktorého začiatkom malo dvadsať frajerov naložené v trenkách, no on s úsmevom na tvári v kabíne zahlásil ,šuhajkovia, dnes neprehráme'. A tak aj bolo.“
Reprezentačná dvadsiatka je nepretržite od roku 1996 súčasťou A-kategórie MS. No s výnimkou spomínaného bronzu z roku 1999, rovnakého odlesku medailí zo šampionátu v roku 2015 a štvrtej priečky z MS 2009, bolo pre slovenských mladíkov stropom štvrťfinále. Bezprostredne po tom tohtoročnom, v ktorom nestačili na Rusko (3:8), sa dvojica hráčov Martin Pospíšil a Miloš Fafrák „pustila“ prostredníctvom sociálnych sietí do realizačného tímu na čele s trénerom Ernestom Bokrošom. „Samozrejme, že som to zaregistroval, no nerád by som sa teraz staval na jednu či druhú stranu. Držím sa niekde v strede. Aj preto rovnako ako niektoré naše hokejové osobnosti radšej použijem frázu, že som tam nebol. Nevidím do toho, neskúmal som to, a tak sa na túto tému ani nechcem obšírnejšie vyjadrovať. Tí mladí chlapci si možno po rokoch povedia, že to mohli riešiť aj inak," myslí si Podhradský, ktorý si ani len nevie predstaviť, že by si on sám niečo podobné v minulosti dovolil. „Toto je už iná generácia. Tá naša by si niečo také nedovolila ani len k starším spoluhráčom, nieto ešte k trénerovi či realizačnému tímu. Navyše, v tom čase nebol internet na takej úrovni ako dnes, neexistovali sociálne siete, takže ak som bol nespokojný, mohol som si tak akurát trieskať hlavu do vankúša. Ale nerád porovnávam generácie, každá má svoje klady a zápory,“ dodal.
Necelý rok a pol po juniorskom šampionáte v Kanade sa Podhradskému leskla na hrudi ešte vzácnejšia medaila. Tú sa mu podarilo získať už so seniorskou reprezentáciou SR na svetovom šampionáte v Petrohrade, kde bol najmladším členom strieborného tímu. „Za to, že som tam dostal, môžem ďakovať mojej druhej seniorskej sezóne v Slovane. Nastupoval som počas nej v jednej päťke so Zdenom Cígerom a Ľubom Kolníkom, pričom na jej konci sme sa tešili zo zisku majstrovského titulu. Určite aj preto pozvánka do širšej reprezentačnej nominácie nenechala na seba dlho čakať, v príprave sa mi celkom darilo a napokon bola z toho moja premiérová účasť na seniorských MS. Že sme to dotiahli až do finále, bolo niečo úžasné. Samozrejme, že bezprostredne po finálovom zápase nás prehra s Českom nesmierne mrzela, veď zlato sme mali na dosah, no už počas spiatočného letu na Slovensku bola nálada medzi nami veselšia,“ zaspomínal si hráč, ktorý v drese s dvojkrížom na prsiach odohral viac než 100 zápasov a celkovo absolvoval štyri svetové šampionáty.
Bratislavského rodáka draftoval v roku 2000 klub NHL Anaheim Mighty Ducks v 5. kole celkovo zo 134. miesta. Po troch sezónach strávených na farme v Cincinneti sa však rozhodol pre návrat do Európy, pričom drvivú väčšinu odohral v dresoch tímov z KHL - Nižnij Novgorod, Barys Astana, Dinamo Minsk, Metallurg Magnitogorsk, Donbass Doneck a Lada Togliatti. Dres Slovanu, ktorého je odchovancom, však v tejto súťaži neobliekal. „Dostal som aj takúto ponuku, no nebola úplne konkrétna. Povedal by som, že to bolo 50 na 50. Či už telefonicky alebo pri osobnom stretnutí som vtedajšiemu generálnemu manažérovi belasých Marošovi Krajčimu predostrel svoju predstavu, on mi zasa ponúkol svoju, no bohužiaľ sme sa nezhodli. A či ma s odstupom času mrzí, že som si vo farbách klubu z môjho rodného mesta nezahral KHL? Ťažko povedať, isté je, že ma mrzí ako dopadol Doneck. Spoločne s Minskom išlo o kluby, kde som sa cítil najlepšie. To boli moje srdcovky,“ s konštatoval Podhradský, ktorý v Kontinentálnej hokejovej lige odohral bezmála 400 duelov.
Aktuálna sezóne je pre Slovan už siedmou v KHL a Bratislavčanom pár kôl pred koncom základnej časti patrí posledná priečka v celej súťaži. "Ako sa hovorí ,za peniaze aj v Prahe dom' a ak tie peniaze budú, teda aspoň minimum a načas, tak verím, že Slovanu svitne aj na lepšie časy. Z osobnej skúsenosti viem, že ruskí súperi sú z Bratislavy očarení, taktiež som počul, že zahraničným hráčom zo Slovana sa v našom hlavnom meste páči, akurát to chce možno zmeniť niektorých ľudí vo vedení. Na druhej strane veľkým pozitívom tejto sezóny podľa mňa je, že sa našli a vo veľmi dobrom svetle ukázali štyria-piati slovenskí hráči. Konkrétne mám na mysli obrancov Grmana s Bačíkom a útočné trio Sukeľ, Lunter a Lamper. Z legionárov ma zaujal Čech Červený," uzavrel Podhradský.
