Celých sedemnásť rokov jazdil na pravidelnej linke Bratislava - Viedeň a späť. Do dôchodku odišiel len pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Zamestnanie, ktoré mnohí v neslobodných časoch považovali za prácu snov, mu síce dávalo možnosť jazdiť za železnú oponu, ale malo aj svoje negatívne stránky.
S prácou šoféra začínal už počas základnej vojenskej služby v Karlových Varoch. „Vozil som dôstojníka na tzv. Tatrapláne, čo vtedy bolo azda najluxusnejšie vodzidlo," spomína Jozef Chrenko. Po skončení vojenčiny nastúpil spolu s bratmi do ČSAD. „Zamestnať sa nebolo jednoduché, pretože ste potrebovali odporúčanie. Za mňa sa zaručil manželkin príbuzný," vracia sa o desaťročia späť ešte stále vitálny vodič.
Jazdiť na linke Bratislava - Viedeň bolo počas totality problematické, pretože ľudia ju využívali na útek za slobodou. Vozidlo musel vždy pred odchodom poriadne skontrolovať. „Kolegovi sa stalo, že sa mu človek doslova prilepil na podvozok. So šéfmi som vybavil, že autobus, ktorým sme jazdili do Viedne, bol vždy v prednej časti garáží a z troch strán pod dohľadom. Nechcel som mať problémy na hraniciach," vysvetľuje Jozef.
Cesta do raja a späť
Hoci Jozefa jeho práca bavila, uvedomoval si, že bola veľmi náročná na psychiku. „Pri prekračovaní hraníc sme museli počítať s veľkým ponižovaním. Nie zo strany Rakúšanov, ale nášho vlastného štátu,“ opisuje dlhé roky jázd, počas ktorých musel vždy počítať s tým, že kým príde na hranicu, niekto ho udá. „Tým sa spustila celá tortúra ponižujúcich úkonov. Vrcholom bolo, keď ma jedného dňa colníci vyzliekli donaha." Colníci podľa neho nerešpektovali ani to, že musí dodržiavať cestovný poriadok a mnohí cestujúci pre kontroly zmeškali prípoje, napríklad do Talianska.
Ponižujúcim pre Jozefa bol aj fakt, že hoci bol šofér a do Viedne jazdil denne, musel mať nutnú doložku o vycestovaní. Cestovanie za hranice však malo aj svoje príjemné chvíle. „S rakúskymi kolegami sme mastili karty. Brali ma medzi seba. Bol som v nich fakt dobrý,“ smeje sa Jozef, ktorému sa raz takto podarilo vyhrať 1 000 šilingov, za ktoré si s manželkou kúpil nové tapety.
Šofér aj sprievodca
Podniky si od ČSAD požičiavali na zájazdy nielen autobus, ale aj vodiča. Tak sa Jozef dostal aj k práci sprievodcu. „Začalo sa to tým, že sme v Budapešti museli čakať s celým autobusom dve hodiny na sprievodcu, ktorý toho až tak veľa nepovedal a ešte ani nevedel po slovensky. Najbližšiemu zájazdu som preto navrhol, že ja im to mesto ukážem. Rovnako to bolo aj vo Viedni alebo v Juhoslávii. Občas sa mi cestujúci vyzbierali a mal som pár šilingov navyše,“ spomína.
Jozef jazdil na starej Škode 706 RTO, ktorá podľa neho neskutočne hrkotala. Motor, ktorý bol vpredu, zakrývali dekou, aby nerobil až taký hluk. „Dnes je cestovať do Viedne rozprávka. Slovak Lines má veľa autobusov, za čias ČSAD som bol jediný. Navyše šoféri a cestujúci majú všetky vymoženosti. My sme mali navigáciu v hlave, každé mesto sme sa museli naučiť. Počas jazdy nebol čas triafať, do ktorej ulice treba zabočiť.“ dodáva na záver.
Škoda 706
Výkon: 117,6 kW
Max. rýchlosť: 65 km/h
Spotreba: 28 l / 100 km
Obsaditeľnosť:
20 – 39 miest na sedenie
43 – 58 miest na státie
Technické údaje
- Dĺžka: 10 720 mm
- Šírka: 2 500 mm
- Výška: 3 150 mm
- Hmotnosť: až 8 950 kg
