Komunisti, ktorí sa pučom dostali v roku 1948 k moci, rozpútali v republike teror podľa stalinského vzoru. Pred národným tribunálom však nestáli skutoční zločinci, ale politickí oponenti komunistov, kňazi, podnikatelia, majitelia poľnohospodárskej pôdy, intelektuáli a veľakrát aj samotní komunisti.
Jedným z popravených bol Rudolf Slánsky († 51), vplyvný komunista a jeden z najbližších spolupracovníkov prvého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Pritom zo začiatku bol práve on jedným z hlavných tvorcov a organizátorov komunistického teroru, aby sa nakoniec sám stal jeho obeťou.
Slánskeho obvinili ho z organizácie protištátneho sprisahania a vo vykonštruovanom procese v r. 1952 ho odsúdili na smrť. V tom istom procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom odsúdili na smrť aj ďalšieho komunistického pohlavára Vladimíra Clementisa († 50). Poprave v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami sa len tak-tak vyhol budúci prezident Gustáv Husák, ktorý si v base odsedel nakoniec vyše 9 rokov.
45 popráv
Od februára 1948 do roku 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov odsúdených približne 25 000 osôb, pričom na popravisku skončilo 45 odsúdených. V celom Československu bolo 247 popravených.
Jednou z najznámejších obetí justičných vrážd v réžii komunistov je česká právnička a politička Milada Horáková († 48), ktorá sa pre svoju odvahu stala symbolom odporu proti komunistickej totalite.
Fanatický žalobca
Na týchto procesoch vystupoval hlavný žalobca Josef Urválek, ktorý sfanatizovaným hlasom obviňoval obžalovaných zo sprisahania proti novému štátnemu zriadeniu. Jeho plamenné ideologické prejavy počúvali ľudia v celej republike a pomáhali „masírovať mozgy“ veľkej časti československého ľudu.
„Občané, soudci, ve jménu našich národů, proti jejichž svobodě a štěstí zločinci povstali, ve jménu míru, proti němuž se hanebně spikli, žádám pro všechny obviněné trest smrti. Nechť váš rozsudek dopadne jako železná pěst bez nejmenšího slitování. Nechť je ohněm, který do kořene vypálí tuto hanebnou hlízu zrady. Nechť je zvonem volajícím po celé naší krásné vlasti k novým vítězstvím na pochodu k slunci socialismu!“ kričal Urválek na súde.
V roku 1968, keď aj komunistická strana uznala, že išlo o zločinné nespravodlivé procesy, sa Urválka novinári pýtali, či neľutuje, že poslal toľkých nevinných na smrť. „Co tedy, proboha, po mně chcete, abych udělal? Vy si myslíte, že si mám sáhnout na život? Ne, nemohu a nebudu skákat z petřínské věže, to není možné. Kdybych to, pane redaktore, udělal, vzal bych na sebe celou vinu, potvrdil bych svou vinu a já ji necítím, tu má někdo jiný. V tom je rozpornost celé situace tehdejších let i dneška,“ odpovedal.
Obžaloba na jeden a pol strany
Tomáš Strémy z Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty UK
„Milada Horáková bola, v tzv. monsterprocesoch, podľa § 1 ods. 3 zákona č. 231/48 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky odsúdená na trest smrti. Išlo o vykonštruované politické procesy v 50. rokoch, ktoré sa využívali ako perzekučný nástroj voči nepriateľom režimu. Milada Horáková bola odsúdená za zločin velezrady a za zločin vyzvedačstva.
Čo je pozoruhodné, a dokresľuje to povahu a účel politických procesov v 50. rokoch, je, že odôvodnenie rozsudku, ktorým boli štyria obžalovaní odsúdení na trest smrti, malo jeden a pol strany. V úvode odôvodnenia boli len vymenované jednotlivé dôkazy, bez ich akejkoľvek analýzy a následnej syntézy. Ďalej je stručne popísaný skutkový dej, ktorý je bez akéhokoľvek špecifikovania konania obžalovaných a obsahom pripomína skôr materiál propagandy ako opis skutkového stavu.“
