Ako sa zoznámili
Milan Reichel bol v mladosti v kulturistike skutočným pojmom a v roku 1992 dokonca vyhral aj európske Grad Prix v pretláčaní rukou. Práve úspechy v silových športoch k nemu prilákali Černáka. „Na armwrestling ma do Prahy prihlásila mama. Ja som vtedy ani netušil, že je to šport. Prišiel som tam medzi elitu, ktorá na mňa pozerala cez prsty, a ja som ich všetkých porazil. Vyhral som a odišiel domov. V novinách o tom vyšiel veľký článok a na základe toho si ma vyhľadal Mikuláš Černák,“ spomína Reichel, ktorý v tom čase športoval a snažil sa podnikať.
„Do hotela Gerlach prišiel za mnou na starom rozbitom bavoráku s pár chlapmi. Vystúpil na parkovisku vo vyčaptaných ,špičákoch‘ a Házy hovoril, že sa chce so mnou zoznámiť. Chcel cvičiť a pracovať na sebe. Vtedy nepil, nefajčil, nefetoval, mal silu aj odhodlanie. Figúru síce na estetiku kulturistu nemal, no všetko išlo úplne iným smerom.“
O pätnásť rokov Mikuláš Černák na otázku, ako sa dostal do kontaktu s Reichelom, potvrdil, že ho s ním zoznámil Lojzo Házy. „V tom čase bol Reichel majiteľom niekoľkých hotelov a bolo vidieť, že je finančne zabezpečený. Bol vrcholový športovec a bol pre nás taký vzor dokonalosti. Brali sme ho tak, že je na tom dobre aj intelektuálne, vedel vystupovať, jednať.“ Milan Reichel sa zdržiaval v Poprade do leta 1997.
„Dva týždne po vražde Gustáva Slivenského (černákovci mu odrezali hlavu v hoteli, ktorý vtedy patril Reichelovi, pozn. red.), s ktorou som nesúhlasil, bol som tvrdo proti tomu a urobili to poza môj chrbát, na mňa, moju ženu, dieťa a rodičov strieľali zo samopalu. Strieľal na mňa Kromka, aj keď Černák vtedy vytruboval, že som sám dal po sebe strieľať, čo bol šialený nezmysel. Vtedy odišla moja žena aj so synom do Talianska a nikdy sa nevrátili. Rodičia sa museli ukryť. Černák ma namotal aj do únosu Bachledu, no našťastie som dva dni predtým odišiel do Talianska a mal som pečiatku v pase. A skúšal to na mňa aj inde. No ostatní na súdoch vypovedali tak, ako to bolo - teda v neprospech Černáka. Mňa nikdy neobvinili ani neodsúdili za násilnú trestnú činnosť. Za ekonomickú áno. Nebol som ani kajúcnikom. Bol som svedok vo veci. Nikdy som nebol žiaden boss, nemal som žiadnu skupinu. Áno, zamestnával som 50 ľudí, no nikto z nich nebol trestne stíhaný.“
