Vedeli by ste si vybaviť najkrajšiu životnú spomienku?
Určite je to narodenie mojich detí, myslím, že to povie asi každý rodič, a nie je to klišé. To sú proste tie najkrajšie chvíle. Keď Boh dá a vyprevadíte ich do života tak, ako ste chceli, a máte pocit, že ste im dali maximum. Keď sa im darí, je to fajn. No a teraz sa zase teším z vnukov.
Na čo ste v živote najviac hrdý?
Práve na to, čo som povedal v predchádzajúcej otázke. Narodil som sa v pomerne jednoduchej rodine. Rodičia sa o nás starali najlepšie, ako vedeli, a keď som odchádzal z domu, dali mi krížik na čelo. Obaja s manželkou sme odišli od rodičov s dvomi igelitkami, v ktorých sme mali celé svoje imanie. A tak sme si povedali, že by sme mohli trošičku dupnúť na plyn, alebo vyvinúť takú aktivitu, aby sme našim deťom nemuseli dávať iba ten krížik, lebo táto doba by ich možno trošku znevýhodňovala. Tak sme sa postarali, aby mali dobré školy, zázemie a boli dobre vychované. To ostatné záleží už len na nich. Mám veľmi dobrý pocit, že sa nám to s manželkou podarilo. A ten krížik na čelo, samozrejme, dostali tiež.
Sú aj dni, keď hodnotíte svoj život a hovoríte si, že niečo ste možno mohli urobiť inak?
Nie, pretože nemá význam sa k tomu vracať. Samozrejme, je množstvo vecí, ktoré by som dnes urobil inak, ale v danú chvíľu som sa rozhodol urobiť to tak, ako som to cítil. Nie je ich však veľa. Mnoho vecí som urobil intuitívne, ale, zaplať pánboh, vyšli.
Ako malý chlapec ste určite mali veľa snov. Splnil sa vám niektorý?
Veľmi som sa chcel dostať na olympiádu, lebo som odmalička športoval, neskôr vrcholovo. Len v minimálnom rozsahu som poznal hranie sa na detskom ihrisku, lebo som takmer všetok čas trávil v bazéne. V roku 1980 som bol vo veľmi širokom reprezentačnom výbere a pyšne som nosil oblečenie s nápisom „ČSSR - naděje OH.“ Bolo jasné, že tam nepôjdem, ale motivačne to fungovalo úžasne. Kontakt s olympiádou som mal aspoň tak, že som predvádzal olympijské oblečenie, v ktorom naši športovci išli na OH 2012. Pozeral som sa do zrkadla a preciťoval som, že aj keď tam nejdem ako športovec, užijem si to aspoň takto. Ďalší sen bol, aby tu po mne niečo zostalo. Tento sen sa síce už pomaličky plní, ale ešte nie je celkom naplnený. I keď teda môžem povedať, že už aj keby sa to dnes zastavilo, tak správny smer mám a vyzeralo by to, že som nežil naprázdno. Snažím sa, aby sa mi aj toto podarilo, ale je to dlhodobý proces, ktorý sa stále formuje. Žil som v komunistickom režime a priznávam, že som ho neznášal, bol som nastavený úplne inak a ten režim mi nerobil dobre. Mal som chuť opustiť republiku, dvakrát sa mi to nepodarilo a vrátili ma späť. Nechcel som nikoho zradiť, len som vedel, že ak tento režim bude pokračovať, tak sa zbláznim. Cítil som, že dokážem byť aktívnejší v inom prostredí, a to, ktoré tu vtedy bolo, mi to jednoducho nedovoľovalo. Kratučko po revolúcii som získal študijný postgraduálny pobyt v Dánsku, kde mi po roku ponúkli, aby som sa už nevracal domov, ale zostal a pracoval pre nich. Odmietol som to, pretože pomery na Slovensku sa zmenili. Bolo to jedno z mojich fantastických rozhodnutí, ktoré nebanujem. Odvtedy verím, že je niečo medzi nebom a zemou, čo mi nedovolilo odísť. Bolo to potvrdenie, že ten hore, ktorý na mňa dáva pozor, ma vždy chytil za golier a prekazil mi to. Dnes už asi viem prečo. Niekedy, keď som sám, tak rozmýšľam, čo by sa asi stalo? Či by som mal ženu a deti, či by som bol šťastný... Som rád, že sa mi to nepodarilo.
