Mysleli ste si v tých začiatkoch, že raz budete lídrom jednej z najznámejších skupín na Slovensku aj v Čechách?
Všetci si mysleli, že sa mi to nepodarí. Stále mi hovorili, na čo muzika, že všetci fetujú, že sa nepresadím, že neviem noty... Moje okolie mi stále podrážalo nohy, ale nejako som to nevnímal a išiel som si svoje. Krok po krôčiku som si riešil kapely, gitary, pesničky, spoluhráčov a prvé koncerty. Postupne sa to rozbehlo. Jediné, čo ma poháňalo bolo, že som videl, ako sa niečo robí z nuly, pretože v rodine sme mali malú firmu. Tam bolo najlepšie po čase vidieť, ako sa niektoré veci podarili. Aj keď niečo nevyšlo, išlo sa ďalej. Vždy a vo všetkom platí, že ak chcete niečo dosiahnuť, tak sa vám to podarí, ale musíte pre to urobiť všetko. Nemyslel som si, že to bude až takto, ale, samozrejme, sníval som o tom.
Kedy ste si uvedomili, že sa to deje?
Asi v tom momente, keď vznikalo Iné Kafe v polovici 90. rokov. Boli tam dva faktory, keď som si povedal, že ak môžu títo „degeši“ hrať a chodia na nich ľudia... To hovorím o rôznych kapelách, ktoré už dnes ani neexistujú. Vtedy to však pre nás boli veľké kapely, lebo mali koncerty a v Bratislave sa o nich hovorilo. Povedal som si, že takú nehrali, aby som to nedokázal aj ja. Veril som si a verili sme si aj v tom, že vieme napísať pesničky, ktoré sú iné ako tie ostatné. Chceli sme ukázať to svoje, preto aj názov Iné Kafe. Chceli sme byť iní ako tí, čo boli na scéne. Našli sme sa v neopunku a prišli sme ako blesk z jasného neba. Boli sme prví, ktorí takúto muziku priniesli na Slovensko.
Aké sú vaše najväčšie životné míľniky?
Tých je veľa. Prvá frajerka, to je taká veľká vec. (smiech) Určite prvé auto, bol to Trabant, aj keď ten sa ťažko dá považovať za auto. Potom prvé normálne auto, ktorým bola Volga, a to som bol v Bratislave veľký frajer. Treba podotknúť, že to bol začiatok 90. rokov, keď tu behali len žiguláky a škodovky. Prvá gitara, kapela, nahrávka, album, koncert a potom všetko ostatné. Prvé úspechy, prvé peniaze, ktoré sme zarobili, prvý vydavateľ a prvé turné. Potom, keď sa narodili deti, som bol samozrejme šťastný, že sú zdravé. V päťdesiatke človek už veľa hodnotí, vidí celkom pred seba, ešte aj to nedohľadno a zároveň, keď sa obzrie do minulosti, tiež vidí to, čo dokázal. Keď ste na vrchole života, hovoríte si, že už by stačilo dobýjať a bolo by fajn, keby to už len fungovalo, stačí už len zlepšovať a udržiavať. Chcel by som, aby sme pokračovali v tom, čo sme dokázali. Musíme robiť všetko pre to, aby to bolo minimálne také, ako vždy. Nech sme tu pre tých ľudí stále.
Pamätáte si na svoj prvý honorár?
Bolo to niečo také, ako keď ste v saune. Máte tam rozpálený kameň, na ktorý nalejete deci vody a hneď sa vyparí. (smiech) Na začiatku sme na tom boli finančne podobne. Prvé koncerty boli ťažko sponzorované z vlastných peňazí, stále nejaké problémy a úspech vôbec bol, keď sme sa dostali niekde na koncert. Neboli bubny, praskla struna a nebola náhradná, proste čistá mizéria. Požičiavali sme si nástroje s ešte horšími kapelami. Ak sa náhodou niečo zarobilo, tak to bola taká malá suma, že si ju ani nepamätám. Nikdy sme peniaze v kapele nejako neriešili. Aj teraz to tak máme a peniaze sú pre nás na konci roka prekvapením. Áno, živíme nimi rodiny, ale nerátame ich s kalkulačkou a vždy sa dáme prekvapiť, ako to celé vyjde. Ak by sme to robili pre prachy, bol by v tom veľký kŕč, a to nechceme. Ľudí naša muzika baví, tak ju robíme, ako najlepšie vieme a keď je za to nejaká odmena, rozdelíme si ju.
